Začal sa školský rok, a my sme sa ako Pathfinderi konečne stretli všetci . V kalendári „svietil“ štátny sviatok a aj počasie sa javilo suprové – vhodné na nejaký ten výletík. Ako cieľ sme si vybrali Pohanský hrad.
Ráno sme sa zišli na vlakovej stanici . Jeden vedúci , traja radcovia a šesť detí. Cestovali sme vlakom do Hajnáčky a odtiaľ – hor sa do kopcov. Po ceste sme sledovali bielo-zelené turistické značky, hrali sme slovné hry za pochodu, občas sme si dali pauzu na oddych – proste veci, ktoré sa robia počas turistiky.
Ako sme kráčali, prišli sme na križovatku. Bez dlhšieho rozmýšľania sme sa vydali vpravo – pozdávalo sa nám to ako rozumné rozhodnutie, keďže na veľkom strome vedľa križovatky bola bielo-zelená šípka, ktorá ukazovala divným smerom. Ani nie vpravo ani späť….
Po pár metroch, či skôr by som povedal – nejakom tom kilometri, sme skonštatovali, že sme vlastne nevideli žiadnu značku – a tak … bolo nutné vrátiť sa späť. Nikomu sa nechcelo, lebo cesta ktorou sme šli, bola z kopca – a vrátiť sa znamenalo šliapať do kopca, ale čo už …Padol návrh, aby sme sa pomodlili – keďže sme to nespravili na začiatku výletu – prosili sme Pána Boha, aby sme našli správnu cestu, aby sme to zvládli.
Cesta naspäť sa zdala byť dlhšia ako cesta tam – a ešte keď vám každé dieťa v priebehu 1 minútky povie aspoň trikrát, že či už sme tam, ešte ako dlho, koľko sme už prešli atď. proste liezlo to už všetkým na nervy.
Asi po pol hodine trápenia sme konečne uvideli ten veľký strom uprostred križovatky. Deťom sa otvorili oči a ako keby si iba vymenili baterky a znovu boli naštartované a plné síl. Naša túra sa mohla ,,začať odznova“.
Vykročili sme vpred a za malou zákrutou, ktorá bola pred nami, sme na prvom strome, ktorý sme si všimli, uvideli turistickú značku. A o pár desiatok metrov ďalšiu! Takže sme vedeli, že ideme správne.
Pohanský hrad – bolo miesto v lese – žiadna zrúcanina, alebo nejaké veľké skaly – čo nás trošku prekvapilo, ale bolo tam aj tak krásne. Spravili sme si pauzu na jedlo a oddych. Počas prežúvania 🙂 sme počúvali nové info o ohňoch, kde sa môžu zakladať a z čoho, a kde to zas nie je vhodné, a tiež aj to aké ohne poznáme.
Keď sme boli oddýchnutí, vydali sme sa hľadať správne miesto na ohnisko. Našli sme aj suché drevo, založili oheň, nakrútili si ,,hadov“ na papeky a mohlo sa opekať. Stihli sme ošetriť aj jednu porezanú dlaň, uhasiť oheň a vydať sa na spiatočnú cestu.
Hnal nás smäd – a v očakávaní chladenej kofoly sa nám kráčalo nejako rýchlo. Na naše prekvapenie sme žiadne otvorené pohostinstvo v dedine nenašli, a tak sme sa nejako dotrmácali na vlakovú stanicu- samozrejme smädní.
Vďaka milému výpravcovi, ktorý nám daroval fľašu minerálky – sme sa bratsky rozdelili, a smäd ako tak uhasili. Vo vlaku poniektorí zvládli ešte nejaké tie ukazovacie hry – a ani sme sa nenazdali, už sa vystupovalo.
Domov sme prišli príjemne unavení, akurátne špinaví , hladní a smädní . Krásne zážitky a dojmy z výletu – to je to, prečo pôjdeme aj nabudúce. A aj keď sme zablúdili … bolo super !
za Surikaty z odielu Wapity
Jakub Mochťák